Dnes je utorok, 15.jún 2021, meniny má: Vít
Čas čítania
12 minutes
Zatiaľ prečítané

Muži ma vždy brali len ako kamarátku

máj 11, 2011 - 11:31
Keď jej rolu osudom skúšanej dal režisér v divadle či pred kamerou, vedela presne, čo má robiť, aj ako sa to skončí. Keď ju do podobnej úlohy začal obsadzovať život, žiadny scenár nedostala a pritom každá klapka bola hneď ostrá. Napriek tomu sa ani na tohto režiséra nesťažuje, veď jej koniec koncov napísal do osudu happy end hodný autorky červenej knižnice. To šťastie berie všetkými desiatimi, ale na koniec sa ešte necíti. Bratislavčanka, ktorá si do Košíc odniesla talent a priniesla meno, herečka LENA KOŠICKÁ.
Foto: 
S priezviskom Košická človek takmer ničím iným ako umelcom ani nemôže byť, lenže vy ste sa s ním nenarodili. Kde sa teda vzal váš talent?
Aj my sme boli umelecká rodina. Mama bola klaviristka, takže všetci od malička predpokladali, že pôjdem v jej šľapajach. Najskôr som nebola proti, páčilo sa mi to, za tri dni som sa dokázala naučiť Beethovenovu sonátu, ale povinné etudy a teória ma odrádzali. Začala som to trochu flákať a čoraz viac som túžila byť herečkou. A tak keď som mala asi trinásť, začala som tajne chodiť k mame Zora Laurinca, ktorá v PKO viedla dramatický krúžok. Doma som vždy tvrdila, že máme v škole basketbal alebo brigádu a utekala som na skúšku. Akurát sme totiž začali pripravovať detské predstavenie Lesná slávnosť, v ktorom som dostala svoju prvú rolu. Mimochodom, na dosky, ktoré znamenajú svet, som vstúpila ako sliepka.

Herectvo však nepatrí medzi profesie, ktoré by sa dali robiť tajne, takže ste asi čoskoro museli s pravdou von. Nevydedili vás doma?
To nie, bol z toho síce taký menší rozruch, ale otec nakoniec skonštatoval, že keď ma to baví, tak dobre. V tom čase už boli naši rozvedení a my s bratom sme zostali u neho, takže mama sa k tomu nevyjadrovala, zato otcova druhá žena bola dosť dlho proti.

Nie je bežné, aby malé deti súd zveril otcovi... Prečo vás zobrali mame?
Nezobrali. V čase ich rozvodu som mala trinásť a keď si ma sudca predvolal, sama som mu povedala, že chcem ísť k otcovi. To už je vek, keď máte dosť rozumu, aby ste si vedeli spočítať, čo je pre vás najlepšie. Mama, ktorá si našla novú známosť, sa proti tomu ani nebúrila. Sama vyhlásila, že sa o nás nemá ako postarať, že nemá kde bývať. Jej to vlastne vyhovovalo. Otec sa potom tiež druhýkrát oženil. Ale nebolo to ono, nielen pre nás, ale nakoniec ani pre neho. Hoci z tohto jeho druhého manželstva mám úžasného o šestnásť rokov mladšieho brata, s ktorým sa máme nenormálne radi.

Keď sa narodil, to ste sa už pripravovali na prijímačky na herectvo, ktoré ste si napriek všetkému a všetkým presadili. Stála tá škola za ten boj?
Určite áno. Vtedy tam učili páni umelci Záborský, Chudík, Zachar. Pre nás to boli bohovia. Oni nás brávali do Národného divadla, od začiatku sme boli na javisku. Najskôr ako komparz. Pamätám si Cyrana z Bergeracu, kde sme hrali mníšky a pán Valach nám radil, ako schádzať po schodoch a nepristúpiť si kostým. Skrátka, každú vec využili na to, aby nás niečo naučili.

Hoci ste prvé kroky robili na bratislavských scénach, angažmán ste nakoniec získali v Košiciach.
Už od tretieho ročníka chodili na školské predstavenia šéfovia divadiel a hľadali typy,  ktoré im chýbali. Mňa si takto vytipoval šéf košického Štátneho divadla Vlado Petruška a začal ma lanáriť na východ.

A nielen on, ale aj srdce... Zhodou okolností totiž práve z Košíc pochádzal aj váš osudový muž.

To je pravda, v to leto po treťom ročníku som sa aj vydávala. S Mirom nás dala dokopy škola. Hoci študoval réžiu, niektoré predmety sme mali spoločné. Dennodenne sme boli teda spolu a na konci prvého ročníka bola jednoducho ruka v rukáve. Bol to už vtedy veľký bohém a mnohí ma varovali, že to nie je muž do manželstva, ale čo narobíte. Vždy platilo a platí, že srdcu sa rozkazovať nedá. Mirova rodina žila v Košiciach, hoci jeho mama pochádzala z Modry. A keďže u nás doma to s otcovou druhou manželkou stále akosi nefungovalo a mužova rodina bola, naopak, fantastická, povedala som si – prečo to v tých Košiciach nevyskúšať?  Dokonca som bola celkom rada, že idem do iného sveta. Veď všade žijú ľudia. A to sa potvrdilo, aj keď musím priznať, že mi dalo trochu zabrať zvyknúť si na tie východniarske nátury.

Nikdy ste to neoľutovali?
To určite nie. Dostala som tam také herecké príležitosti, aké mi mladí herci vtedy, dnes ani nehovorím, mohli závidieť. Hrala som všetko, od slovenskej až po svetovú klasiku, drámu, komédiu, dokonca muzikály, ktoré boli vtedy zaznávané. Náš dramaturg Tibor Ferko mal  v Amerike bratranca a ten mu vždy posielal novinky z Brodway. Napríklad hru Pozor na Leona sme my hrali ešte v hlbokom socializme. Po všetkých tých socialistických a robotníckych kúskoch nám z času na čas dovolili bonbónik s tým, že – urobte si, ale veľmi nevykrikujte. Ja sa naozaj nemám na čo sťažovať.

Počas vašej tretej sezóny ste priviedli na svet dcéru. Mimochodom, narodila sa v deň divadla, predznamenalo to jej osud? Vyrastala Lenka medzi kulisami?
Ako každé herecké dieťa. Občas som ju musela vziať pod pazuchou do dabingu, do televízie či do rozhlasu. Pamätám si nakrúcanie jednej Zlatej brány v košickej televízii. Lenka bola také blonďaté kučeravé dievčatko, mala tak tri roky, kráčala po dlhokánskej chodbe a spievala si. Tuším Ja mám kone vrané... Dramaturgička Zlatej brány Alica Takáčová sa do nej v momente zaľúbila a začala hneď pátrať – čie je to decko, ja ho chcem do programu! Vravím, moje a nedám. Presviedčala ma, preboha, pani Lenka, dajte mi ju. Ale ja som bola neoblomná: Nedám! To decko nech chodí do školy, nech skúša všetko, a keď bude veľká a ešte to v nej bude, nech sa rozhodne sama. Ja jej brániť nebudem.

Gény ju nakoniec naozaj nepustili a vydala sa vo vašich šľapajach. Nevyčítala vám potom, že nemohla prvé herecké kroky urobiť oveľa skôr?
Vôbec. Na základnej škole bola úplne hotová do chémie. Tak som si myslela, že z nej bude chemička. Ale prišla na gymnázium, tam bola iná učiteľka a po dvoch týždňoch šmarila knihu do kúta sklamaná, že sa nesmie nič opýtať. A prestalo ju to baviť. Vtedy herecké gény v nej dostali novú šancu. Keď zmaturovala, rozhodla sa, že predsa len skúsi herectvo.

Máte pocit, že herecké dieťa má tak trochu vyšliapanú cestičku?
To si nemyslím. Lenka bola navyše celý život prvolezkyňa. Keď išla do prvej triedy, schytali ako prvý ročník množiny, o ktorých sme my rodičia nič netušili, nikdy sme sa to neučili a ani sme jej nevedeli pomôcť. Ukazovala nám – aha, množina stromov. A my, aká množina stromov, to je predsa les. Keď išla na gymnázium, znova bola prvá, prvý ročník po revolúcii. Profesori nevedeli, čo majú učiť, ako majú s deťmi komunikovať. Zrazu deti ukázali, že majú vlastnú hlavu a nemienia len držať pusu a krok a odpisovať z tabule. Lenže učitelia neboli na otázky zvyknutí. Nevedeli, čo robiť – môžeme im to dovoliť alebo nie? Váhali, čo môžu povedať. Netušili totiž, či sa to všetko o rok nezvrtne a neskončia na ulici.

V tom ste ich možno chápali, lebo vám sa život tiež práve z ničoho nič zvrtol. Približne v tom čase sa vám totiž rozpadlo manželstvo. Nehovorili ste si vtedy, prečo ste radšej nedali na tie zdvihnuté prsty pred svadbou?
Nie. Miro bol dobrý otec a dobrý manžel, len nesmel stretnúť cestou domov kamaráta, ktorého nejaký čas nevidel. Lebo v tom prípade sa museli niekde zastaviť a občas sa zastavili aj na tri dni. Ale na druhej strane to bol vždy veľmi galantný muž, stará škola, pre neho nejestvovalo, aby si žena otvárala dvere alebo si sama obliekala kabát. Naše manželstvo nezničil jeho bohémsky život, ale to, že pár rokov pred revolúciou odišiel do Spišskej Novej Vsi na miesto riaditeľa divadla. Doma bol čoraz menej. A potom sa jednoducho pošmykol a čakal dieťa s inou. Nechcela som mu robiť zle, tak som ho nechala odísť. Ale strašne sa ma to dotklo, práve preto, že sa na mňa celý život mohol spoľahnúť, že som znášala všetky jeho bláznovstvá. Sama moja svokra sa občas nezdržala a hovorila mi: Veď ho vyhoď! Ale ja som ju vždy presviedčala – ale mami, my sa máme radi, to nejde.

Muž, za ktorým ste prišli na druhý koniec republiky, odišiel, Lenka pár rokov po tom nastúpila v Bratislave na VŠMU. Akoby vás v Košiciach už nič nedržalo...
Tak nejako. Bolo by som odišla, hneď ako Lenka šla do Bratislavy, ale nebola som si istá, či sa po skončení školy nebude chcieť vrátiť do Košíc. Predsa len tam mala všetkých kamarátov, s ktorými vyrastala od škôlky až po gymnázium. Takže som čakala, kde zakotví. Keby išla do Zvolena, pôjdem za ňou do Zvolena, keby si vybrala Martin, prídem do Martina. Aby sme boli spolu alebo aspoň bližšie k sebe.

Kedy teda padlo rozhodnutie zmeniť adresu?
Na Táľoch na strednom Slovensku sme mali chalupu, kde sme chodievali vždy v lete a na Vianoce. Keď bola Lenka v poslednom ročníku, už chodili s Jankom Kronerom asi pol roka, tak jej hovorím – ty chceš byť s ním, ja s tebou, lebo Vianoce bez teba si neviem predstaviť, zober aj jeho. A zrazu tam prišiel chlap a s ním nastala znovu rodinná atmosféra. Tých päť dní bolo pre mňa niečím úžasným a pocítila som strašnú potrebu mať rodinu blízko. Vianoce však skončili, oni odišli do Bratislavy a ja do Košíc. No už na Silvestra som im zavolala, že skončím sezónu v divadle a sťahujem sa do Bratislavy. Vtedy už bolo jasné, že Lenka zostane tam.

Lenka asi nebola proti, ale v divadle sa po dvadsiatich ôsmich rokoch asi trochu čudovali, nie?
Dostali šok. Ešte aj Emil Horváth, ktorý prišiel práve hosťovať na jednu sezónu, mi dohováral, že to im nemôžem urobiť. Ale ja som už bola rozhodnutá. Nie, moji zlatí, nič sa nedá robiť, prišiel ten čas. Zhodou okolností to bol rok 2000. Tak ako sa všetko lámalo okolo, zlomilo sa to aj vo mne. Predala som byt, chalupu, a to stačilo na malý domček v Ivanke pri Dunaji, kde som mohla byť na blízku Lenke. Navyše, v Bratislave ešte stále žije môj najmladší brat. Takže ja som sa vlastne vrátila domov.

Zaregistrovali návrat stratenej dcéry aj režiséri?
Mala som päťdesiat rokov, takže tomu, že by som sa dostala do niektorého z bratislavských divadiel, som veľmi neverila. Kto by ma potreboval... Robila som však veľmi veľa v košickom rozhlase, už som mala doslova na zadku napísané DKP, takže som verila, že by som tu v tom mohla pokračovať. Ale nestalo sa. Občas do rozhlasu síce zájdem, ale to, bohužiaľ, nie je viac ako trikrát do roka. Našťastie som si mohla párkrát zahrať v Divadle A.ha.

Tam ste sa na rovnakej scéne stretli s dcérou aj zaťom. To bola náhoda?
Samozrejme, že si všetci myslia, že som sa tam dostala vďaka nim, ale my sme sa s režisérom Števkom Korenčim stretli dávno predtým, už v Košiciach. Takže ma spoznal ako režisér herečku, a nie až ako mamu či svokru Lenky a Janka. Keď niekto nie je dobrý, on si ho nevezme. Ja sa ani neviem vnucovať, vždy som si všetko tvrdo odrobila, a preto som to ani nepotrebovala.

A nepotrebovali ste to ani v Ordinácii v ružovej záhrade, ktorá vás vrátila ako sestričku Oľgu aj na obrazovky. Pamätáte sa, čo ste tvorcom povedali ako prvé na ich ponuku?
Hurá, konečne sa začalo čosi robiť. Nešlo totiž len o mňa, veď ja už som si svoje odohrala, ale hlavne o tých mladých ľudí, ktorých nikto nevidel, nepoznal. Bola to veľmi príjemná práca, boli sme ako rodina, a nielen s kolegami, ale aj s divákmi. Stalo sa mi na parkovisku, že som vystúpila z auta a okolo išla mladá pani s manželom. Zrazu sa otočila a hovorí: Áhój! Čau! Odpovedala som jej, veď stretávam veľa ľudí, možno sa naozaj poznáme. No ona sa vzápätí otočila a hovorí: Ježišmária, prepáčte. Nemala som, čo. Veď to, že nás diváci považujú za svojich, je dobrý pocit. O to viac je mi ľúto, že už so mnou prestali v Ordinácii rátať. Zrejme ma poslali do dôchodku, hoci mi to nikto oficiálne neoznámil.

Prišlo teda sklamanie z návratu do Bratislavy?
Nie. Vždy som túžila mať domček so záhradkou, kde budem lúskať fazuľu na priedomí. A to sa mi splnilo. Fazuľu síce zatiaľ nepestujem, ale príde aj na ňu. Roboty je čím ďalej tým menej, takže mám čím ďalej tým viac času plieť burinu medzi fazuľou a kapustou. Prežívam šťastie, som tu doma.

Prvé roky ste na tom priedomí sedávali sama, dnes už nie. Osud znovu spojil vaše cesty s manželom. Hovorí sa, že človek dvakrát nevstúpi do tej istej rieky... Čo ho priviedlo k rozhodnutiu predsa len sa o to pokúsiť?

Rozviedol sa so svojou druhou manželkou a zostal sám. No on nevie byť sám. Košickí sú rodinne založení, súdržní. Takže samota bola pre neho ťažká. Ja som ho však v prvom momente nechcela ani vidieť, ani o ničom takom počuť.  Potom sme sa však predsa len stretli a všetko sa začalo pomaly, pomaličky meniť. Nebolo vôbec jednoduché zabudnúť na bolesť a zranenie. Ale dnes viem, že je pre mňa dobré, že nie som sama, že sa mám s kým porozprávať. Veď my sme sa pred rokmi zobrali práve preto, že sme mali spoločné témy, záujmy, mali sme dokonca rovnaký čitateľský vkus, jednoducho sme sa vedeli dopĺňať. Tak som si povedala, že nemám, čo špekulovať.

Nikoho takého ako on ste už nikdy nenašli?
Nie. Celý ten čas som zostala sama, hoci som vždy mala okolo seba mnoho mužov. Akoby však medzi nami bola stena, za ktorú sa nikdy nikto neodvážil. Vždy som bola so všetkými kamarátka a dosť. To som zažívala od detstva. Pritom som od malička vychádzala s chlapcami lepšie ako s dievčatami. Na lyžovačke na základnej škole si po výcviku učiteľka zavolala otca a povedala mu, že nech sa so mnou vážne porozpráva, lebo keď sme nelyžovali, väčšinu času som trávila v spoločenskej miestnosti s chalanmi. Keď sa ma niekto pýta, či môžu byť muž a žena kamaráti bez toho, aby vliezli spolu do postele, tvrdím, že áno. Mne sa totiž nestalo, aby mi to niekto čo i len navrhol.

Dalo sa vo vašom vzťahu pokračovať v tom, čo sa skončilo pred takmer dvadsiatimi rokmi, alebo ste museli začať odznova?
Myslím, že to je pokračovanie. Ako keď zlepíte niečo, čo sa roztrhlo.

Dokonca ste sa nanovo postavili pred oltár. Čo ste počúvali od okolia tentoraz?
Všetci sa neuveriteľne tešili. Celá jeho rodina prišla dokonca aj na svadbu. Netere, švagrovia, skrátka všetci. A najšťastnejšie boli Lenka s Paulínkou, ktorá mala konečne blízko svojho deda. Najskôr nerozumela, prečo bol doteraz preč, tak sme jej vysvetlili, že mal prácu na východe. To bola v podstate pravda. Bezhranične ho miluje, je to jej palacinkový dedko. Zo školy len zavolá – dedo, palacinky, a dedo pre všetky jej kamarátky pečie palacinky so šľahačkou.

Vyzerá takto nejako podľa vás šťastie?
V podstate áno, jediné, čo mi chýba, je viac práce. Ešte stále cítim, že by som mala čo dávať.

Zo zákulisia

Lenka Košická patrí k tým ženám, ktoré neraz museli skákať, ako im pískal život, nie ako chceli samy. Ale môžete sa s ňou rozprávať celé hodiny a nepočujete ani slovko sťažnosti. Čo bolo, bolo... Stretli sme sa už niekoľkokrát a nikdy sa to neskončilo vypnutím diktafónu, pretože rovnako úprimne ako odpovedá, sa aj sama zaujíma o toho, s kým sedí za stolom. Naše prvé stretnutie sa uskutočnilo pár dní pred mojou svadbou. „Vy sa vydávate? Naozaj? To je úžasné!“ doslova zvýskla a vytiahla diár, aby si zapísala dátum a čas. „Budem v tú chvíľu na vás myslieť, dobre?“ žmurkla a ja som si istá, že myslela. Pri ďalšom telefonáte sa skôr, než som stihla čokoľvek povedať ja, spýtala, či som šťastná. Som, pani Lenka, a to aj vďaka tomu, že môžem stretávať takých ľudí ako ste vy.


Autor: KATARÍNA ALBERTY ONDREJKOVÁ
Foto: Daniel Kaplavka a archív L. K.

- - Inzercia - -