Dnes je nedeľa, 29.november 2020, meniny má: Vratko
Čas čítania
11 minutes
Zatiaľ prečítané

ROZHOVOR: Nehrám sa na Boha. Starám sa o svoju dušu

november 16, 2019 - 10:00
„Najpodstatnejším uvedomením v mojom živote bolo pochopenie, že veci sa dejú zvnútra von, že zmeniť potrebujem myšlienky a vnútorné nastavenia, nie ľudí a vonkajšie okolnosti,“ hovorí JANKA MLADÁ, koučka pre viac radosti vo vašom živote a dopĺňa, že „vo chvíli, keď som začala pracovať na svojich myšlienkach, pocitoch a postojoch, začal sa meniť svet okolo mňa.“

Máme pred sebou obdobie, ktoré nie je veľmi o radosti. Dušičky sú na prežívanie emocionálne dosť náročné. Je vôbec recept, ako zmierniť bolesť?

Dušičky by pre nás mali byť časom stíšenia. Pamiatku predkov si môžete uctiť bez toho, že s vyplazeným jazykom obehnete všetky hroby a poukladáte na ne kilá plastov. Je úplne v poriadku, keď v sebe pociťujete v tomto čase smútok či bolesť zo straty, najmä ak je to čerstvejšie. Najväčší tlak na seba vytvárame tým, že si myslíme, že to, čo cítime a prežívame, by už nemalo byť, že už smútime pridlho, že už by sme to mali mať vyriešené. Na tieto veci neexistuje nejaká norma, každý to prežíva inak. Ak však neustále iba trúchlite s tým, že toto sa nemalo stať alebo prečo sa to stalo, tak opäť len vytvárate v sebe tlak. Je dôležité prestať lipnúť na minulosti, prijať zmenu a zdravo sa rozlúčiť s tými, čo odišli. 

Chodia za vami ubolení, často zdeptaní ľudia, ktorým pri ich riešení situácie nastavujete iný uhol pohľadu. Prečo sa veľakrát cítime nešťastne?

Ľudia sú ubolení alebo zdeptaní dvoma spôsobmi. Buď sa tak cítia preto, lebo im ubližujú druhí, alebo sa tak cítia preto, lebo sa sami niečím zožierajú, najčastejšie pocitom viny. V prvom prípade je dôležité, aby si človek uvedomil, že sa môže od konania druhých oslobodiť a oddeliť. Ono je to totiž tak, že nikto nám nič nerobí, tí druhí nám vždy iba ukazujú, ako to máme vnútorne nastavené, najmä čo sa týka sebahodnoty. Čím viac sa nás dotýkajú slová a činy druhých, tým máme väčší potenciál popracovať na sebahodnote. V druhom prípade, keď sa ľudia cítia zdeptaní preto, lebo sa neustále z niečoho obviňujú, je dôležité pochopiť, odkiaľ prichádza náročnosť na seba samého. Lebo s tým sa nikto nenarodil. Tí, čo v sebe majú neúprosného vnútorného kritika, k nemu prišli v detstve prostredníctvom nárokov, ktoré na nich kládli rodičia. Niektorí to v dospelosti dotiahli tak ďaleko, že sa obviňujú pomaly za všetko. Nie sú so sebou spokojní, chcú byť dokonalí vždy a všade. Dávajú sami seba pod veľký tlak, ale často to nevedia sami identifikovať. Lenže v takom tlaku sa nežije ľahko, dokonca to môže viesť k depresiám, úzkostiam alebo k vyhoreniu. Už len zmena uhla pohľadu prebudí v ľuďoch nádej. Ale zmenou uhla sa to celé iba začína. Pretože všetko, čo žijeme, ako sa správame, ako reagujeme, už máme zautomatizované. A zmeniť autopilota nemožno tak rýchlo, ako by sme chceli. Väčšina je netrpezlivá, má predstavy a očakávania o tom, ako by veci mali fungovať a keď tak nefungujú, sú ešte viac zdeptaní. Kto je netrpezlivý, má čo do činenia s vlastnou pýchou a má sa učiť pokore.

Stretla som známu, ktorá sa zdôverila, že po päťdesiatke zažívala ťažké obdobie. Odišla do zahraničia, ale ako povedala – pred sebou neutečieš. Ako sa dá pomôcť ľuďom, ktorí sa cítia opustene?

Presne tak, pred sebou neutečieme. Nech sme kdekoľvek, naše myšlienky a pocity sú s nami. A práve tie myšlienky a pocity sú dôležité. Stiahnu nás poriadne dolu. Náš psychický stav je výsledkom toho, čo si myslíme. Napríklad pocit osamelosti, ktorému uveríme, zmení celú našu realitu. Pozeráme sa na svet cezeň a nevidíme, koho všetkého máme pri sebe, kto nám pomáha a kto za nami stojí. Pretože sme uverili tomu, že sme osamelí. Takže, ak sa pýtate, ako sa dá niekomu vrátiť chuť do života, tak je to o tom, že pracujeme tak trochu ako detektívi – hľadáme mentálne návyky, ktoré určujú náš život a tie nefunkčné nahrádzame novými, funkčnejšími. Aj nespokojnosť je len mentálny návyk, ktorému sme sa v živote naučili. A tak, ako sme sa naučili byť nespokojní, vieme sa naučiť byť spokojní. Vytvoriť si nové mentálne návyky. Je to, ako keď sa rozhodnete na tráve vychodiť nový chodníček, pretože starý už doslúžil. Keď po ňom prejdete prvýkrát, ešte nezostane viditeľný, ale ak po ňom prejdete viackrát, začne sa zviditeľňovať. A keď ho už budete používať natrvalo, starý zarastie a zmizne. Takto to funguje aj v našej hlave. Každý návyk je iba prepojenie neurónov v mozgu. Dlhodobé návyky sú ako diaľnice, po ktorých idú všetky nervové vzruchy. Preto vždy reagujeme po starom. Ale keď začneme uvažovať po novom, začnú sa prepájať nové neuróny. A jedného dňa sa z nich môžu stať diaľnice.

Prečo ste sa rozhodli isť práve touto cestou?

Už v základnej škole som bola tá, ktorej sa ostatní zverovali s problémami. Keď som sa rozhodovala, kam pôjdem po gymnáziu, vybrala som si psychológiu. Spomínam si, ako sa ma triedna spýtala, či ma baví vŕtať sa v problémoch a bolestiach iných. Ja som to tak nevnímala, pre mňa to nikdy nebolo vŕtanie, pre mňa bolo úchvatné, keď som videla úľavu na každom jednom človeku, ktorý sa zrazu cítil vypočutý. Hoci som z tejto cesty na nejaký čas zišla, pretože som podľahla pochybnostiam o sebe, nakoniec ma k nej život vrátil. Najskôr cez seba, pretože som zistila, že mám na sebe čo robiť. Takže som si overila metódy, ktoré používam, najskôr na sebe. Viac ako desať rokov dozadu som bola iná ako dnes. Viac som sa stresovala, bola som nespokojná, rýchlo ma všetko vyviedlo z miery a často som bola až hysterická. Nemala som sa veľmi rada a nemala som rada, keď sa veci diali inak, než zapadalo do mojich plánov. Veľa som na sebe zmenila, ale stále som na ceste. A práve tá cesta je úžasná. Niekedy sa ešte ozve starý program, ale po nežiaducej reakcii sa viem spamätať oveľa skôr. Negatívne emócie nezmizli z môjho života – a nie je to ani cieľ, ale viem, ako s nimi pracovať, aby ma neprevalcovali a neparalyzovali. A aby som nimi neubližovala druhým.

Sú aj takzvané beznádejné prípady, ktorým nič nepomôže?

Snažím sa veci nehodnotiť, pretože ak dám niekomu nálepku, že je beznádejný prípad, tak sa nakoniec beznádejným prípadom stane. Ale niekedy sa mi stane, že niekto príde a rovno sa tak označí – ja som asi beznádejný prípad. A je vysoká pravdepodobnosť, že sa so mnou po krátkom čase rozlúči, pretože si predsa musí potvrdiť, že jemu fakt nič nepomôže. Každý má svoju cestu a svoj čas, nikoho do zmeny nemôžem nútiť. Veľa ľudí naozaj očakáva zázračnú formulku, tabletku, niečo, čo ich lusknutím prstov zbaví bolestí či problémov. Aj ja som kedysi verila tomu, že niečo také existuje a hľadala som metódy, ktoré sľubovali okamžité výsledky. Dnes som pokornejšia, nechcem sa hrať na Boha. Pochopila som, že ak si necháme niečo odblokovať, vybrať z tela, z genofondu či z hlavy, iba preskočíme dôležitý úsek cesty a budeme sa musieť vrátiť naspäť. Ak si nechám vybrať žlčník, lebo v ňom mám kamene a nepochopím, prečo kamene vznikli a budem sa správať rovnako ako predtým, o nejaký čas budem znovu na operačnom stole. Síce s iným orgánom, ale budem. Pretože som niečo dôležité nepochopila. A takto je to aj v živote. Pochopenie cez sebapoznanie je podľa mňa jediná cesta. Áno, môžeme používať barličky, ale ak nebudeme kráčať aj sami, barličky to neunesú.

Nemáte pocit, že dnes je život extrémne náročný? Čo robiť, aby sa pod tlakom mnohých povinností človek nezbláznil?

Život je taký, aký je. Ja uznávam, že život je dnes iný, než bol pred sto rokmi, ale nálepku náročnosti mu dávame my. Napríklad aj tým, že nemáme dosť – hmotných vecí alebo informácií. Nevieme si povedať dosť. Je to opäť o tom, že sa treba naučiť byť spokojný s tým, čo máme. Zistiť, čo ma núti hľadať ďalej, čo ma núti neustále pracovať, upratovať, cestovať, zbierať vedomosti a tak ďalej. A sme zase pri sebe a spokojnosti. Často nás ženie strach, že nebudeme dosť dobrí, úspešní, že nás druhí nebudú mať radi. Mnoho povinností, ktoré máme, sme si naordinovali sami, nikto ich od nás nevyžaduje. Takže treba zvážiť, čo je naozaj dôležité. A zaradiť si do života aj starostlivosť o seba – o fyzično aj o psychiku. Postaranie sa o svoju psychiku dnes zanedbávame úplne najviac a pritom je veľmi dôležité, aby sme v sebe nekumulovali potlačené negatívne emócie, ktoré vyletia v tom najnevhodnejšom okamihu.

Súhlasíte s názorom, že súčasnosť praje psychopatom? 

Dnešok je výsledkom dôb, ktoré boli pred ním. A každú dobu tvoria ľudia. Už niekoľko generácií máme problém s láskou a prijatím. Keď sa nám nedostáva, nemáme z čoho dať ďalej. A keď nedostávame, tak si myslíme, že s nami nie je niečo v poriadku. Uveríme tomu, že sme nedostatoční, chybní. Všetci tí bezcitní ľudia sa len cítia veľmi zraniteľní a bezmocní a boja sa to ukázať svetu, pretože to niekto niekedy zneužil. Preto si dodávajú umelý pocit sebahodnoty a sebavedomia cez svoj hnev a ovládanie druhých. Čím je človek nespokojnejší so sebou, tým viac bude okolo seba kopať a ničiť, hoci to nie je jeho zámer. Jeho zámer je naprojektovať svoje nepríjemné pocity a nedostatočný pocit vlastnej hodnoty na vás. To vy ste tí zlí, nedokonalí, nedostatoční, nie on. Ak ste v kontakte s takýmito ľuďmi, verte tomu, že tlak, negatívne emócie a výčitky sú o tých druhých, nie o vás. Oni takto podvedome hádžu svoje nepríjemné pocity na vás, ale vy ich nemusíte chytať. Môžete sa im uhnúť. Nie je to o vás, je to o nich. Keď sa na nich dokážete pozrieť ako na veľmi zranených ľudí, ktorí sa len neustále bránia, stratíte v ich očiach status, že vy ste ten, kto ich ohrozuje a dáte im šancu začať sa správať inak.

Čo hovoríte na pretvárku v partnerstvách? Manželstvo je posvätné, ale čo s tým, v ktorom nie je priestor na pekné slovo?

Ak je v partnerstve faloš, nikdy nie je iba u jedného z partnerov. Vždy treba hľadať u oboch. Hoci u toho druhého ju vidíme okamžite (a často aj tam, kde nie je), u seba ju niekedy odmietame vidieť. Faloš a klamstvo sú často len stratégia na to, ako sa vyhnúť odmietnutiu, opusteniu a trestu. Otázka, čo s manželstvom, v ktorom nie je pekné slovo, je v realite súčasnosti tak trochu paradoxná. Na jednej strane počúvame, že pri hľadaní šťastia máme opustiť všetko, čo nefunguje, na druhej strane platí, že ak niečo nefunguje, máme na tom svoj podiel. Ale to prvé je jednoduchšie – to, čo nás zväzuje, zaväzuje, niečo od nás žiada radšej označíme za nefunkčné a cítime sa oprávnení všetko opustiť a ísť za svojím šťastím. Ale často skončíme v niečom podobnom. Prečo? Pretože si nemôžeme pritiahnuť iného partnera, keď sami sme takí istí. A pritom riešenie je celkom jednoduché. Tkvie v uvedomení si, že vzťah dvoch ľudí je o obidvoch. Nikdy to nie je tak, že iba ten druhý je zlý. Ak nám v manželstve chýba pekné slovo, buďme si istí, že ani my doň pekným slovom neprispievame. Je to o prevzatí zodpovednosti za seba, za svoje správanie a o tom, že začneme od seba.  Ak to už dospelo tak ďaleko, že v manželstve lietajú urážky, obvinenia, nadávky či taniere a nikto nie je ochotný a ani schopný reflektovať svoje správanie, vtedy je potrebné najskôr vyliečiť ubolené dušičky každého zvlášť. Nedá sa preskočiť k pochopeniu toho druhého, ak sa cítime ukrivdení. Často je človek v takom manželstve už tak veľmi vyčerpaný, že potrebuje zásah zvonka, pomoc tretej osoby, ktorá uzná jeho pocity, emócie. Až potom môžeme prejsť k inému pohľadu na vzťah, na partnera a k hľadaniu stratenej lásky. Je totiž jednoduché milovať toho, kto sa správa podľa našich predstáv. Ale prestať sa dívať na zoznam prehreškov, chýb a nedostatkov toho druhého, to už je o inom. A dospieť k rozhodnutiu odpustiť tomu druhému a vystúpiť z kruhu obrán, útokov a ubližovania, je súčasť návratu k láske. Až vtedy dokážeme toho druhého vidieť ako milovanú osobu, ktorá potrebuje lásku rovnako ako my.

A ak ľudia vážne ochorejú. Čo radíte? Je cesta, ako to prijať?

Choroba prichádza na to, aby sme sa naozaj zastavili a zamysleli sa, či cesta, ktorou kráčame, je správna. Keďže sme odignorovali mnohé signály. Keď sme sa pre rôzne vonkajšie okolnosti nedokázali zastaviť a niečo zmeniť. Keď príde choroba, všetky  vonkajšie okolnosti odrazu strácajú dôležitosť a význam. Preto by sme jej vlastne mohli byť vďační. Máme šancu konečne vidieť to, čo je v živote dôležité. Áno, mohlo sa to udiať aj inak, bez bolesti a utrpenia, ale máme svoj podiel zodpovednosti za to, že sa to deje prostredníctvom choroby. Preto nemá význam vyčítať si, čo všetko sme mohli urobiť inak, pretože minulosť už nezmeníme. Prijať chorobu, ktorá prišla, je to najdôležitejšie. A ako to prijatie dosiahnuť? U každého je to iné. Niekto má v sebe výčitky, niekto krivdu, treba pracovať s emóciami, ktoré chorobu sprevádzajú. A, samozrejme, ide o zmenu postoja. Ak sa na chorobu pozeráme ako na nepriateľa, s ktorým treba bojovať, vrháme sa do boja. Boj sa však nezaobíde bez víťaza a porazeného. Ak sa na chorobu pozrieme ako na príležitosť na zmenu, dokážeme výrazne zmeniť svoj život.

Čo sa týka vášho života, hovorili ste o ceste, ktorú ste za desať rokov prešli. Stabilný stav však nie je jednoduché udržať. Kde si dobíjate baterky?

V prvom rade sa snažím robiť to, čo hlásam – starám sa o svoju dušu, svoje negatívne emócie beriem ako kontrolku v hlave, že nemám niečo naplnené, nie ako pohnútku na konanie proti tomu, kto zdanlivo tie emócie vyvolal. Hľadám v sebe spokojnosť za každých okolností. Niekedy to ide ťažšie, niekedy ľahšie. Som k sebe zhovievavá a trpezlivá, odpúšťam si, keď sa mi nepodarí niečo urobiť tak, ako by som chcela. Baterky si dobíjam v prírode, našťastie nemusím chodiť ďaleko, v Bratislave je veľa možností na taký relax. Nepotrebujem veľké výkony, stačí mi pohodová prechádzka s niekým, kto sa rád pridá. Niekedy je to iba pes a niekedy môžem ísť aj sama. Všetko je dobré. Snažím sa neplytvať energiou na veci, ktoré nemôžem zmeniť – v duchu výroku sv. Františka z Assisi: „Bože, daj mi pokojnú myseľ, aby som prijal to, čo nemôžem zmeniť. Bože, daj mi odvahu zmeniť to, čo zmeniť môžem. A daj mi múdrosť, aby som jedno od druhého rozoznal.“ Život mi často ponúka príležitosti na to, aby som teóriu pretavila do praxe a ja som za to vďačná. Teším sa z každej situácie, ktorú by som pred rokmi zvládala s hnevom či krivdou a ktorú dnes zvládnem s pochopením a prijatím. Teším sa naozaj aj z maličkostí, každý večer zaspávam s vďačnosťou v srdci. A to je naozaj super návyk, ktorým môže dnes večer začať každý. 

 

MÁRIA MIKOVÁ

Foto: archív J. M.

- - Inzercia - -