Dnes je štvrtok, 09.júl 2020, meniny má: Lujza
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Ako dnes žije Otec roka 2003?

máj 04, 2010 - 16:01
V doterajších devätnástich ročníkoch ankety OTEC ROKA viackrát zvíťazili muži, ktorých otcovskú lásku preverili veľmi dramatické udalosti. Jedným z nich bol i JAROSLAV KOHÚT z Hornej Seče, ktorý putovné žezlo Otcov roka – dreveného koníka – získal pred siedmimi rokmi.

Aj po rokoch vyzerá Jaroslav Kohút rovnako ako vtedy, keď preberal titul. Len na jeho deťoch vidno, že čas sa nezastavil... Dcéra Lydka má pätnásť a vyrástla z nej slečna, a dnes už šestnásťročný Matúš sa tvárou čoraz viac podobná na svojho otca. Len na jeho zdravotnom stave sa nič nezmenilo. Stále dokáže hýbať iba hlavou a ramenami...

Matúš bol do svojich šiestich rokov živý, bystrý chlapček – do nešťastnej chvíle, keď ho na cintoríne privalil náhrobný kameň a zablokoval miechu. Odvtedy Matúšovi rovnako ako predtým slúži len jeho bystrá hlava. Telo je nevládne. Otec zanechal zamestnanie, stal sa synovým opatrovateľom a aby sa Matúš mohol vrátiť medzi spolužiakov, stal sa jeho asistentom aj v škole. Keď sme o nich písali naposledy, Matúš bol tretiak v základnej škole a otec pri ňom sedával v lavici, listoval mu k knižkách, písal zaňho poznámky a zapisoval výsledky príkladov, ktoré Matúš diktoval.
Takýmto spôsobom so samými jednotkami skončili základnú školu. A pri našej nedávnej návšteve sme sa dozvedeli, že Matúš je už prvákom na strednej škole – a otec tam chodí s ním.

Vďaka za hlavovú myš
Jaroslav Kohút hovorí, že sa nikdy nebránil medializácii, pretože ich rodine to v mnohom pomohlo. Na základe článkov v Slovenke a neskôr aj v iných médiách, sa im ozývali ľudia, ktorí im prejavovali sympatie a podporu, dávali tipy na liečebné metódy či zdravotnícke zariadenia v zahraničí, kde by Matúšovi vedeli pomôcť. A hlásili sa aj takí, ktorí chceli prispieť materiálne alebo niečím, čo by im v ťažkých chvíľach urobilo radosť. Kohútovci sú všetkým veľmi vďační a aj prostredníctvom Slovenky im opäť ďakujú.

Aj riaditeľ spoločnosti Transpetrol sa o nich dozvedel z médií a ponúkol Matúšovi počítač. Vedel však, že treba nájsť spôsob, ako ho nevládny chlapec bude môcť ovládať. Poveril správcu siete vo svojej firme, aby zistil, či taká možnosť existuje. Našla sa až v USA – priamo odtiaľ teda objednali pre Matúša „head mouse“ – hlavovú myš, ktorú možno ovládať fúkaním ústami. S počítačom sa Matúšov svet nesmierne rozšíril, uľahčilo mu to učenie a veľakrát aj otca odbremenil. Mohol si sám robiť úlohy, pripravovať referáty do školy, komunikuje cez Facebook. Namiesto maľovania ústami, o ktoré sa kedysi pokúšal, si kreslí na počítači.

„Keď končil základnú školu, hľadali sme také ďalšie štúdium, aby Matúš bol čo najviac samostatný. No škola nemohla byť internátna, lebo Matúš potrebuje dvadsaťštyrihodinovú starostlivosť,“ vysvetľuje Otec roka 2003. „Mali sme obrovské šťastie, že práve v susednej Kalnej nad Hronom, kam chodil Matúš aj na základnú školu a kde nás všetci poznajú, je stredná škola s odborom grafik digitálnych médií. Pán riaditeľ neváhal ani chvíľu a maximálne nám vyšiel v ústrety.“

Stredoškolskí učitelia si teda zvykajú, že na hodinách sedí chlapec na vozíku a vedľa neho jeho otec. Od začiatku ich ubezpečil, že do vyučovania ani do výchovy sa nemieša. Spočiatku rozpačití stredoškoláci si tiež už zvykli a cez prestávky sa správajú bez zábran. „Je to škola života,“ usmieva sa Jaroslav Kohút a chváli chlapcov, bez ktorých by si neporadil. Kým škola získa peniaze na zabezpečenie bezbariérovosti, musia schody prekonávať s pomocou Matúšových spolužiakov.

Už pomáhajú iným

Matúš je vďaka svojmu počítaču na hodinách odborných predmetov samostatný a otec pri ňom nemusí sedieť. „Vtedy využijem čas a zájdem si do blízkeho rehabilitačného bazéna. Musím sa predsa aj kvôli nemu udržiavať v kondícii,“ smeje sa otec, ktorý dnes už vie, že syn bude asi ešte dlho odkázaný na jeho pomoc.

Tesne po úraze sršal optimizmom. Bol presvedčený, že ak kdekoľvek na svete existuje možnosť, ako jeho synovi pomôcť, nájdu ju. „Videl som kopu možností a skúšali sme jednu po druhej. No vždy sa ukázalo, že operácie či zákroky, ktoré sú v iných prípadoch úspešné, nie sú vhodné pri Matúšovej diagnóze. Preto od operácie ustúpili aj špecialisti v Rakúsku a zrejme preto sa nám neozývajú ani z Novosibirska, kam sme písali. Matúšovi by zrejme  mohla pomôcť liečba kmeňovými bunkami, ktorá je však u nás zakázaná.“

Nádeje sa však Kohútovci nevzdávajú. „Matúš je ešte mladý a lekárska veda postupuje. Jeho nervová sústava je funkčná – okrem toho zablokovaného kúska miechy...“ Jaroslav Kohút vie, že v súčasnosti niet čo riešiť, ich dni sú stále rovnaké a v najbližšej budúcnosti sa nič nezmení. Preto vítajú každé drobné vybočenie zo stereotypu, každú drobnú radosť, o ktorú sa im postará rodina, priatelia, či dobrí ľudia. Radi chodia aj na liečebné pobyty a stretnutia združení zdravotne postihnutých. „Radím to všetkým ľuďom, ktorým sa stane niečo podobné. Pri takýchto stretnutiach sa veľa dozviete o rôznych možnostiach rehabilitácie, o nových pomôckach a spôsoboch, ako ich získať.“

Jaroslava Kohúta pozná na Slovensku už veľa ľudí, a nielen vďaka tomu, že bol v roku 2003 slovenkárskym Otcom roka. So svojím synom sa neuzatvárajú medzi štyri steny, komunikujú, a svojím príkladom dávajú nádej aj iným, ktorých postihla podobná rana osudu.

Autor: ĽUDMILA GRODOVSKÁ,
Foto: Oles Cheresko

- - Inzercia - -