Dnes je streda, 12.december 2018, meniny má: Otília
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

ZNAMENIA Z ONOHO SVETA: Nočná mora

december 04, 2018 - 11:25
Zvláštne sny mávam od útleho detstva. Stáva sa mi, že sa mi občas sníva s človekom, ktorého som už dávno nevidela a aj som na neho zabudla, a na druhý deň ho nečakane stretnem. Mám skúsenosti aj s nočnou paralýzou, no to, čo sa mi stalo pred tromi rokmi, mi naháňa hrôzu dodnes.

V tom čase som prežívala veľmi zlé obdobie. Rozvádzala som sa, deti sme nemali, tak to pre môjho muža ani pre súd nebol problém. O pár týždňov na to mi umrela mama a ja sama som zápasila s rôznymi zdravotnými ťažkosťami. Cítila som sa veľmi zle, no lekári mi nevedeli pomôcť. Vlastne ani nevedeli určiť, čo mi je. Celé mesiace som chodila po zdravotníckych zariadeniach, absolvovala množstvo vyšetrení, no bezvýsledne. Chytalo sa ma už úplné zúfalstvo, keď mi sesternica poradila, aby som navštívila vedmu, čosi ako ľudovú liečiteľku, ktorá si vraj vie poradiť s takýmito prípadmi.

Priznám sa, šla som tam veľmi neochotne. O rôznych šarlatánoch si myslím svoje, ale nechcela som uraziť Hanku, sesternicu, ktorá sa tak angažovala, aby mi pomohla.

Vedma bola trochu korpulentná pani, šesťdesiatnička s milým úsmevom a ani trochu nepripomínala tajomnú bytosť, ktorá komunikuje s astrálom a podsvetím. Usadila ma v obývačke svojho panelákového bytu, vyložila mi karty a potom krútila nado mnou akýmsi kryštálom na šnúrke. Čím dlhšie to trvalo, tým sa jej viac zvrašťovalo čelo, až napokon ustarane povedala: „Prisala sa na vás entita, ktorá vás ničí a vysáva z vás životnú silu. Je to tmavovlasá mladá žena, ktorá neumrela prirodzenou smrťou. Musíte zistiť, kto to je a modliť sa za pokoj jej duše, inak sa trápenia nezbavíte.“

Položila som jej na stôl bankovku, poďakovala a odišla s veľmi zmiešanými pocitmi. Nahlas som to síce nevyslovila, ale v duchu som si myslela, že v živote som počula už aj užitočnejšie rady a neviem si predstaviť, ako mám vypátrať tú neznámu nešťastnicu.

Nečakaná spomienka

Čas plynul, príbeh s vedmou som pomaly vytlačila z pamäti a naďalej som vyhľadávala pomoc lekárov. Zbytočne. Doslova som chradla a akákoľvek činnosť mi robila problém. Zdalo sa, že skončím na invalidnom dôchodku. Často som chodievala na mamin hrob, kde som sa jej žalovala. Raz, ako som tam stála celá uslzená, sa ku mne prikradla stará žena, z videnia som ju poznala, bola to suseda mojej tiež už nebohej starej mamy. Chvíľu mlčala, no potom sa ozvala: „Plačeš, aj kvôli nej sa dosť ľudí naplakalo,“ a rukou sa dotkla maminho náhrobku. Zazrela som na ňu zlým pohľadom plným pohoršenia. „No, darmo sa zlostíš,“ pokračovala. „Kvôli nej si vzala život Zuzka, ktorá mala s tvojím otcom už pred svadbou, no ten sa zahľadel do tvojej mamy. Tá nešťastnica sa s tým nevedela zmieriť a v deň, keď tvoji rodičia mali sobáš, sa hodila pod vlak. Nechala dopis, vraj je to jej svadobný dar.“ Po celom tele mi od hrôzy prešiel mráz a v hlave sa mi vynorili slová vedmy. „Aká bola?“ vyhŕklo zo mňa. „No nie taká pekná ako tvoja mama, ale mala krásne čierne vlasy až po pás...“

Zostala som ako obarená a ani som si nevšimla, kedy odišla a nechala ma tam samu.

Bola to Zuzka?

V tú noc som spala veľmi zle. Stále ma znepokojoval pocit, že v izbe niekto je a že to nie je mierumilovná spoločnosť. Pripísala som to slovám tej stareny, no rozhodla som sa, že na druhý deň vyhľadám kňaza a poradím sa s ním. Žiaľ, z môjho predsavzatia zišlo. Strašné sny, v ktorých ma prenasledovala tmavovlasá žena, sa u mňa opakovali v takmer pravidelných intervaloch. No skutočná hrôza nastala asi po pol roku. Už keď som si ľahla, cítila som, ako mi stŕplo celé telo. Nevedela som sa ani pohnúť. Veľmi ma to vydesilo, no to bol len začiatok. V akomsi polosne som zazrela, ako sa otvorili dvere mojej spálne a vstúpila dnu ženská postava. Do tváre jej takmer nebolo vidieť. Zahaľovali ju dlhé tmavé kadere, spod ktorých zlovestne svietili oči. Neboli to ľudské oči, zreničky mala ako čiarky, takmer ako mačka.

Neviem, či som spala, alebo bdela, bol to taký zvláštny, neopísateľný stav. Prízrak sa blížil ku mne a hoci som sa nemohla ani pohnúť, zdalo sa mi, že s ním zápasím. Trvalo to len chvíľu. Potom som celkom precitla. Zvrieskla som, posadila sa na posteli a zažala nočnú lampu. To, čo som uvidela, ma prenasleduje dodnes. Na pravom predlaktí sa mi tiahli krvavé šmuhy, ako keď vás poškriabe mačka a z dlane mi vypadol chumáč čiernych vlasov...

Nechala som vysvätiť byt, dala za Zuzku odslúžiť omše a dodnes sa modlím za pokoj jej duše. Odsťahovala som sa z rodného mesta a zdá sa, že sa pomaly zotavujem. Nočné mory ma už neprenasledujú a verím, že môj život sa opäť vráti do celkom normálnych koľají...

Táňa B., Nitra

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -